Aktuality | 11.06.2025
Výročný koncert Marjánky – alebo keď sa to robí s láskou
Autor: Roman Zeman
V sobotu 17. mája sa v divadelnej sále Školského spolku Komenský vo Viedni uskutočnil v poradí už 10. ročník koncertu folklórneho súboru Marjánka. A veru bolo sa na čo pozerať aj čo počúvať!
„Dedko, poď sa hrať!“ hovorí malé dievčatko smerom k mužskej postave sediacej na stoličke na javisku divadelnej sály českej školy. Táto postava je ukrytá za jedným z najnovších čísel Viedenských slobodných listov. Nasleduje nenútený rozhovor medzi oboma protagonistami. Ukáže sa, že dedko je český herec Pavel Zedníček a dievčatko je jeho vnučka – členka súboru Marjánka. (Ich rozhovor pôsobil veľmi autenticky. Ako sa náš divák dozvedel z dobre informovaného a pochopiteľne nemenovaného zdroja – títo dvaja sa počas generálnej skúšky rozprávali úplne inak. To však vôbec neprekážalo – pobavení diváci im uverili každé slovo.)
Pozornosť dievčatka i divákov sa presunie na veľkú truhlicu stojacu v rohu javiska – a nejde len o symbolickú truhlicu. Postupne sa z nej vyťahujú rôzne koncertné rekvizity – napríklad paličky na cimbal či fľaša na takzvaný fľaškový tanec. Tí, ktorí poznajú vyššie spomenuté pojmy, už vedia, že ide o výročný, desiaty koncert folklórneho súboru Marjánka.
Dovoľte mi osobnú poznámku. Vážim si každého, kto robí niečo pre druhých. Viem, koľko práce si vyžaduje organizácia rôznych podujatí. A viem, že to, čo je viditeľné, je často len zlomkom toho, čo zostáva skryté. Pripraviť niečo pre ostatných, vymyslieť to, nacvičiť a napokon predviesť, je azda jedno z najnáročnejších darov, aké možno poskytnúť. O to viac to platí, ak účinkuje takmer osemdesiat ľudí – vrátane najmenších – a v hľadisku sedí takmer dvesto divákov.
Z truhlice, ktorú pripravili členovia Marjánky, sa počas večera vyťahovali skutočné poklady. Či už to boli hudobné majstrovské diela v podaní cimbalovej muziky a jej virtuóznych hráčov – na cimbale, husliach či viole (nechcem zabudnúť na žiadneho muzikanta, všetci boli skvelí) – alebo tanečné a spevácke čísla. Na pódiu sa postupne vystriedali tí najmenší – česká a slovenská sekcia „Srdíčko“ a „Srdiečko“ – nadaní mladší žiaci, výborná mládež a samozrejme tie, ktoré túto oslavu pripravili pre seba i ostatných – marjánkovské ženy a žienky. A keby som mal spomedzi všetkých vystúpení vybrať jedno jediné – napíšem: piesne a tance z regiónu Gemer – také som ešte nevidel, dámy a páni! V Marjánkinej truhlici nechýbali ani spevácke sóla žien, ktoré skutočne vedia spievať – a v spojení s hudbou som zrejme nebol jediný, komu poskočilo srdce.
Afterparty a poďakovanie
Ďalšou príležitosťou, ako si rozjasniť srdce, bola následná – dovolím si použiť jeden nepekný anglický výraz – „afterparty“. Vtedy sa veľká klubovňa zrazu stala primalou pre taký veľký počet ľudí. A aj tam sa spievalo a hralo – dokonca na želanie malých aj veľkých. Atmosféra bola uvoľnená nielen pre divákov, ale aj pre účinkujúcich. Veď hranica medzi nimi sa postupom času prakticky zotrela.
Poďakovanie patrí všetkým, ktorí sa o to pričinili – inštitúciám a podporovateľom za podporu, pracovníkom za ich úsilie, technikom za technické zabezpečenie, účinkujúcim za ich výkony a účastníkom za účasť. V mene všetkých by som rada vyzdvihla organizátorov výborne zásobeného bufetu. (A medzi nami znalými – guláš bol skutočne luxusný!)
Spomenul som srdce. Takýto čin sa nedá urobiť inak ako s láskou. S tým, čo nás spája, s našimi koreňmi, s radosťou z dávania a prijímania radosti. Nie všetko, čo robíme, je vždy cestou, ktorá vedie k cieľu. Ale radosť, ktorú som videl rozdávať a prijímať na výročnom koncerte Marjánky, bola cestou aj cieľom.
Tento článok bol uverejnený 9. júna 2025 vo Viedenských slobodných listoch (80. ročník, č. 22–23/2025).