Aktuality | 03.05.2025
Rozhovor s autorkou knihy: Snadný život?
Autor: Martina Canova
Tanečný, hudobný a jazykový spolok Marjánka pripravuje v kooperácii s Inštitútom slavistiky Viedenskej univerzity autorské čítanie z knihy "Snadný život? Mezi snem a skutečností". Na našom blogu prinášame rozhovor s jej autorkou Mariou Safratou-Kozákovou.
Život žiadneho človeka nie je priamočiary. Naše cesty sú plné vzostupov a radostných chvíľ, ale aj pádov a nepríjemných momentov. Ruku na srdce, koľkokrát ste boli nespokojní?
Koľkokrát ste reptali, sťažovali sa a mysleli si, že všetci sa majú lepšie ako vy?
Nespokojnosť je v ľudstve zakódovaná odjakživa a je na každom z nás, aby sme sa dokázali na veci pozrieť z inej perspektívy. Ak sa vám zdá váš životný príbeh ťažký, prečítajte si knihu “Snadný život? Mezi snem a skutečností“. Možno sa po prečítaní knihy budete na svoje problémy pozerať inak.
S autorkou knihy Mariou Safratou-Kozákovou sme urobili rozhovor, ktorý si môžete prečítať nižšie. Zároveň vás srdečne pozývame na autorské čítanie, ktoré pripravujeme v spolupráci s Inštitútom slavistiky Viedenskej univerzity v rámci 250. výročia založenia Katedry bohemistiky. Podujatie sa uskutoční v prednáškovej miestnosti č. 1 na Spitalgasse 2-4 v IX. viedenskom obvode. Výťažok z večera a predaja kníh bude venovaný detskej nemocnici svätej Anny vo Viedni.
"Když nejstarší dcera Ludmila odešla na obchodní akademii v Opavě, podlehla matka neustálým výzvám a snahám jednoho německého obchodníka, za kterého se brzy provdala.
Sourozenci navštěvovali společně každou neděli dopolední mši v kostele. Jednou, když se vrátili domů, našli ubodanou matku ležet na zemi v kaluži krve před otevřenou pokladnou v obchodě. Pro místní policii to byla jasná smrt v důsledku loupežného přepadení… ve skutečnosti chladnokrevná vražda na objednávku vlastního "milujícího novomanžela", proti kterému se nikdo v obci netroufal postavit. Obchod, dům a čtyři mladší z pěti sirotků byli přiřknuti do péče nevlastního otce a překvapivě brzy se přistěhovala do domu i jeho milenka z Vídně a s ní ponižování, hrubé nadávky, bití a odříkání."
Marie, nie ste spisovateľka, ale vydala ste vlastnú knihu. Kde ste získali skúsenosti na písanie?
Už ako školáčka som rada čítala, písala a snívala som o tom, že raz budem čítať z vlastnej knihy. Neskôr, po skončení strednej školy, som písala scenáre pre výchovné hudobné koncerty pre mládež. Potom som sa vydala, narodilo sa mi dieťa, ilegálne som prekročila hranice a môj sen sa rozplynul… Až po odchode do dôchodku som začala navštevovať kurzy a semináre tvorivého písania v Zell am See a vo Viedni.
Čo Vás viedlo k napísaniu tejto knihy?
Pri písaní mi chýba predstavivosť, preto som v tematických úlohách, ktoré som dostala počas kurzu, opisovala reálne situácie zo svojho života. Reakcie na moje texty ma prekvapili a inšpirovali. Cítila som, že aj v nemčine dokážem získať pozornosť poslucháčov na svoju stranu. Neskôr mi sestra dala všetky listy, ktoré som jej napísala po svojom úteku (mnohé mali 10 až 14 strán). Začala som texty podľa nich triediť a dopĺňať. Malo to trochu terapeutický účinok.
Aká bola Vaša motivácia vydať knihu v nemčine aj v češtine?
To nebolo v pláne. Keď som si začala uvedomovať, že moje písanie pomaly nadobúda podobu románu, končila sa mi zmluva so stavebnou sporiteľňou. Neverila som si a obávala sa nezáujmu alebo odmietnutia zo strany niektorých vydavateľstiev. „Ak knihu rozdám priateľom a známym a pomôže aspoň jednému človeku rozhodnúť sa, budem šťastná,“ uvažovala som vtedy. Úplne som však zabudla, že niektorí moji blízki a priatelia (aj po toľkých rokoch v zahraničí) stále žijú v Česku a knihu si nikdy nemôžu prečítať. Môj pokus vrátiť situáciu, ktorú som zažila v materinskom jazyku a prácne spísanú do nemčiny, späť do češtiny nebol možný. Zistila som, že po toľkých rokoch v Rakúsku ešte stále neovládam dokonale nemčinu, ale ani v češtine som nevedela nájsť potrebné výrazy. Bolelo to… A tak som si knihu musela dať preložiť.
Kniha je autobiografiou časti vášho života, plná detailov, ktoré čitateľovi vyrazia dych. Je všetko, čo v knihe opisujete, pravda, alebo sú niektoré pasáže „prifarbené“? Čerpali ste len z vlastných spomienok alebo aj z iných zdrojov?
Môj prvý manžel vždy hovoril: „Si príliš úprimná pre tento svet. Je lepšie, keď nevieš všetko.“ Nie, nič som si neprifarbovala, práve naopak. Niektoré slovné výlevy môjho partnera, keď sa nahneval, sa nedajú zopakovať. Je vedecky dokázané, že všetko, čo prežívame, je zakódované v našom podvedomí a genetickom materiáli. Musíme sa k nemu len dostať. Počas písania som mala scény v spánku. Na nočnom stolíku som mal blok a ceruzku a v tme som si robila poznámky, inak by som to ráno už nevedela.
Organizujete autorské čítania v Rakúsku a Českej republike. S akým zámerom?
Nechcem skrývať zištný dôvod – čítať ľuďom z vlastnej knihy, zažiť ticho a pozorné napätie v miestnosti počas čítania a pozitívnu odozvu po ňom. Ale hlavným zámerom je ukázať, aké dôležité je viesť rozhovory v rodinách o tom, čo bolo, aj keď to nie je vždy len na smiech. Tieto životné kruhy sa v priebehu rokov uzatvárajú, či už chceme, alebo nie. Nemôžeme to ovplyvniť, ale môžeme sa na to pripraviť a možno lepšie pochopiť ďalšiu generáciu.
Knihu ste vydali na vlastné náklady a výťažok z predaja ste venovali na charitu. Ako sa Vám podarilo financovať jej vydanie, ktoré organizácie podporujete a prečo?
Ako som už spomínala – stavebným sporením. Mám už 73 rokov, som „na sklonku života“ a mám v podstate všetko, čo potrebujem. Peniaze naozaj nie sú všetko. Možno ešte jedna sukňa alebo blúzka? Zdravie svojho druhého manžela si kúpiť nemôžem (má Parkinsonovu chorobu), ale môžem niekomu nezištne urobiť radosť. Darujem podstatne viac, ako v skutočnosti zarobím. Či už je to jednorazový príspevok v Jeseníku na rekonštrukciu po povodniach, alebo osamelým matkám postihnutých detí v Prahe, aby si mohli na pár hodín oddýchnuť. Tu vo Viedni na výskum v detskej nemocnici svätej Anny alebo pre radosť detí z Marjánky. Deti sú základom budúcej generácie a na tom by nám všetkým malo záležať.
V Rakúsku žijete už 46 rokov. Do minulého roka ste sa vôbec nezapájali do života menšiny. Teraz vás a vašu dcéru často vídame na rôznych podujatiach menšiny a diváci mali možnosť sledovať rozhovor s vami na ORF. Čo vás viedlo k tomu, že ste sa začali aktívne zapájať do života menšiny?
46 rokov je zastrašujúci čas! Prvých desať rokov som žila v Dolnom Rakúsku. Po rozvode som začala opäť žiť vo Viedni. Poznala som len cestu zo svojho bytu do firmy a späť. Môj druhý manžel je rodený Viedenčan a o češtinu nemal veľký záujem. Sedemnásť rokov sme spolu žili v Zell am See, ale len čo jeho choroba postúpila, prial si vrátiť sa domov do Grinzingu. Teraz sa o neho už viac ako tri roky starajú v domove dôchodcov, kde ho každý druhý deň navštevujem a medzitým spoznávam Viedeň. Martina Canova, tiež rodáčka z Jeseníka, mi otvorila dvere do menšinového života. Osud chcel, aby sme sa my dve stretli vo Viedni. A ja som nadšená z toho, aká je menšina aktívna a čo všetko organizuje.
Máte životné krédo?
Úplne jasné: Nemôžeš to urobiť? Neexistuje!
Čo by ste chceli povedať každému, kto má pocit, že jeho život nie je ľahký?
Neočakávajte pomoc od druhých. Iba vy môžete niečo zmeniť. Ale čo je najdôležitejšie, nikdy nie je neskoro začať niečo nové.
O autorovi:
Maria Safrata-Kozáková sa narodila v Jeseníku. Po štúdiu na Strednej hotelovej škole v Opave pracovala v rodnom meste ako prevádzkarka hotela a učila na odbornom učilišti. V roku 1979 emigrovala so štvorročnou dcérou a manželom do Rakúska. Svoju existenciu v novom pôsobisku založili na podnikaní v oblasti gastronómie, pričom v roku 1988 vlastnili šesť reštaurácií. V súčasnosti žije striedavo vo Viedni a v Zell am See.
