Aktuality | 26.07.2026
Hnacou silou sú ženy, ktorým záleží na kontinuitnom odovzdávaní jazyka a kultúry.
Energia, tradícia, korene, deti a ľudia – to je päť slov, ktorými dnešnú Marjánku spoločne opísali jej dve zakladateľky, Květa Apolin a Martina Canova. Počas jedného letného večera, presne pätnásť rokov po jej založení, som ich pozvala na rozhovor, v ktorom sme sa rozprávali o začiatkoch fungovania Marjánky, o úlohe žien aj o súčasnej identite spolku.
Čo predchádzalo vzniku Marjánky?
Květa: Keď som prišla do Rakúska s dvoma malými deťmi, bolo pre mňa dôležité, aby hovorili po česky. Učenie básničiek len so mnou ich však príliš nebavilo. Postupne k nám domov začali prichádzať aj ďalšie české mamičky s deťmi. Ony priniesli niečo pod zub, ja som uvarila čaj a kávu a deti som učila české riekanky a detské hry s ukazovaním. Spočiatku to fungovalo dobre, ale mamičiek aj detí pribúdalo a náš veľký byt už nestačil. Zverila som sa s tým Martine na jednej narodeninovej oslave. Vypočula si ma a okamžite začala chrliť nápady, ako situáciu vyriešiť. Nakoniec nadšene zvolala: „Ja už viem kde. Ja už to vidím!“
Martina: Květa nahodila udicu. Dovtedy mi niečo také vôbec nenapadlo. Moje deti chodili do slovenského Rozmarínka. Česká alternatíva mi chýbala, ale samej by mi nenapadlo založiť alebo viesť krúžok pre české deti.
Květa: Martina sa pre veci veľmi rýchlo nadchne, má množstvo nápadov a skvelé organizačné schopnosti. Bolo to, akoby ste zapálili zápalnú šnúru – zrazu sa všetko rozbehlo.
Prečo sa Marjánka na začiatku zameriavala predovšetkým na deti a mamičky zostávali skôr v úzadí?
Květa: Predtým, než sme prišli do Viedne, som spoluzakladala materské centrum v Prahe. Vôbec mi vtedy nenapadlo, že by som niečo podobné mohla vytvoriť aj vo Viedni. Pri škole Komenský bolo v tom čase možné ponúknuť popoludňajší krúžok pre deti. Rodičia sa nácvikov aktívne nezúčastňovali, ale počas čakania na deti mali priestor lepšie sa spoznať, nadviazať kontakty a prepojiť sa. Postupne sa tak krúžok stal aj miestom ich stretávania. Mamičky žijúce v cudzej krajine bývajú totiž často osamelé.
Martina: To asi áno, ale nenazývala by som ich cudzinkami. Skôr by som hovorila o Češkách a Slovenkách.
Květa: Myslím si, že my Češky a Slovenky máme silný vzťah k svojej krajine, aj keď si to často nerady priznávame. Keď žijeme v zahraničí, občas nás prepadne taká sladká melanchólia, ako sa vo Viedni hovorí. Mamičky vodili deti do Marjánky veľmi rady a práve pri spoločnom čase s deťmi medzi sebou nadväzovali nové priateľstvá.
Martina: Ľudia si k sebe prirodzene hľadajú cestu, či už chceme, alebo nie. Predovšetkým mamičky chcú zachovať kontinuitu odovzdávania jazyka a vzťah k svojim koreňom. Hľadajú možnosti, a keď nenájdu to, čo potrebujú, často si vytvoria vlastný priestor a komunitu.
Čo presne ste v roku 2011 pri Školskom spolku Komenský založili a aké boli vaše začiatky?
Martina: Vytvorili sme jeden malý krúžok pre deti vo veku od štyroch do šiestich rokov. Nič viac. Deti milujem, ale v tom čase som pracovala v kancelárii s číslami. Bola to pre mňa príležitosť nájsť ďalší priestor na vlastnú sebarealizáciu a zároveň odovzdávať jazyk a tradície deťom predškolského veku.
Květa: Pre mňa to bolo spojené predovšetkým s mojimi malými deťmi. Chcela som im vytvoriť priestor, kde budú môcť hovoriť po česky, a zároveň som si želala, aby vo Viedni nezanikala česká kultúra.
Martina: Vždy hovorím, že to bolo spontánne rozhodnutie. Keď sa však na všetko pozriem spätne, vidím, že vlastne všetko postupne dozrievalo. Potom prišla Květa, ktorá priniesla prvú iskru, a mohol sa rozhorieť oheň. Človek si počas života skladá dohromady všetko, čo zažil. Potom príde chvíľa, keď sa to všetko v jednom okamihu zúročí. Samozrejme, aj životné míľniky, ako sú narodeniny, keď človek prirodzene bilancuje, sú ideálnou príležitosťou. Slovo dalo slovo a zrazu to bolo tu.
Prečo ste sa rozhodli, že práve folklór bude cestou, ktorou sa Marjánka vydá?
Martina: Na začiatku sme si vôbec nepovedali, že budeme viesť folklórny krúžok. Naším cieľom bolo odovzdávať deťom českú kultúru a ľudová slovesnosť k nej prirodzene patrila.
Květa: Áno. Ak sa vtedy používal nejaký pojem, bola to práve ľudová slovesnosť. Riekanky a pesničky, ktoré sa viažu k starým českým tradíciám. Ja som asi päť rokov tancovala vo folklórnom súbore v Karlových Varoch, takže som mala k ľudovým tancom blízko. Martina výborne hrá na klavíri a spieva, čo pre nás bola veľká výhoda.
Zaujať malé deti nie je jednoduché. Ako ste pripravovali jednotlivé lekcie?
Květa: Vždy sme premýšľali nad tým, ako každú hodinu čo najlepšie vystavať. Napríklad sa nám osvedčilo nechať deti na začiatku trochu sa vybehať, aby sa potom dokázali lepšie sústrediť. Riešili sme tiež, ktoré aktivity zaradiť ako rituály, aby sa deti postupne orientovali v našich stretnutiach. Takmer každý deň sme si posielali e-maily, keď sme našli zaujímavé materiály alebo inšpiráciu. Pomohla nám aj knižka Tradície v Čechách. Vďaka tomu sa krúžok postupne začal profilovať viac folklórnym smerom. Martina prirodzene pridávala aktivity, ktoré nadväzovali na ročné obdobia, sviatky a ľudové tradície.
Martina: Reagovali sme predovšetkým na deti. Niečo iné potrebujú deti, ktoré vyrastajú v českom prostredí, iné potreby majú bilingválne deti alebo deti, ktoré sa s češtinou stretávajú len okrajovo. Postupne sme museli vyskúšať, čo ich zaujme. Človek má nejakú predstavu, ale deti sú úprimné. Keď sa im niečo nepáči, okamžite to spoznáte. Preto sme program priebežne prispôsobovali.
Počas prvých štyroch rokov sa Marjánka etablovala, pribúdalo detí aj skupín a všetko sa krásne rozbiehalo. Květo, bolo ťažké v roku 2014 odísť?
Květa: Bolo to rozhodnutie, ktoré vo mne postupne dozrievalo niekoľko mesiacov. Vôbec nebolo jednoduché. Uvedomila som si, že už nedokážem udržať tempo a že Marjánka potrebuje ďalší rast a väčšiu profesionalizáciu. Práve v tom sme sa s Martinou trochu rozchádzali. Každá z nás to vnímala inak. Martina reaguje na podnety, vyhrnie si rukávy a pustí sa do práce. Ja som mala trochu obavy z toho, ako nám Marjánka rástla pod rukami. To bol jeden dôvod. A ten druhý… V tom období som prežívala vyhorenie, len som ho vtedy ešte nevedela pomenovať. Mala som tri malé deti, dokončovala som magisterské štúdium, robila skúšky, začala som učiť v škole a popri tom všetkom som ešte viedla Marjánku. Bolo toho na mňa priveľa. Úprimne ma to mrzelo, ale vnútri som vedela, že takýto nápor už dlhodobo nedokážem zvládať.
Aké bolo a je sledovať Marjánku z odstupu?
Květa: Dlho som sa nezúčastňovala žiadnych podujatí. Tento rok som bola na štamtiši s cimbalovou hudbou a bol to nádherný zážitok. Minulý rok som navštívila veľký koncert Marjánky. V tej chvíli som bola zo srdca hrdá na Martinu. Na to, že sa nezľakla veľkosti, neutiekla a doviedla Marjánku až tam, kde je dnes. Vytvoril sa tím ľudí, ktorí sa starajú o jej fungovanie. V čase, keď mnohé spolky zanikajú, je takmer zázrakom, že vznikol spolok, ktorý má stále čo ponúknuť a žije ďalej. Popri tej hrdosti však prišla aj pokora a uvedomenie si, že som odišla v správnom čase.
Na čo si v Marjánke najviac hrdá ty, Martina?
Martina: Som hrdá na to, že Marjánka stále funguje a že to, čo sme vtedy s Květou zasadili, ďalej rastie a žije vlastným životom.
Květa: Krásne bude, keď do Marjánky začnú prichádzať aj ďalšie generácie – deti detí, s ktorými sme kedysi začínali.
Martina: Už teraz sa k nám vracajú rodičia detí, ktoré navštevovali Marjánku v jej začiatkoch. Deti vyrástli a rodičia majú priestor prísť do tanečnej školy. Sú to nádherné stretnutia.
Martina, kedy prišiel moment, keď si si uvedomila, že Marjánka potrebuje vlastnú cestu a nemôže zostať len krúžkom pri inej inštitúcii?
Martina: Ako Marjánka rástla, bola s tým spojená čoraz väčšia administratívna záťaž. V roku 2011 tvorila administratíva približne 10 % mojej práce a 90 % predstavovala kreatívna činnosť. Dnes je to takmer presne naopak. V roku 2018 som organizovala a koordinovala približne 100 ľudí, čo už bolo z dlhodobého hľadiska neudržateľné. Bolo potrebné dať Marjánke vlastnú formálnu a právnu podobu. Druhou zásadnou otázkou bola, samozrejme, finančná stránka. Aby bolo možné pokryť prevádzkové náklady, potrebujete stabilné financovanie, vlastné zázemie a ďalšie podmienky nevyhnutné na fungovanie spolku.
Ako pandémia ovplyvnila fungovanie Marjánky a ako ste toto obdobie zvládli?
Martina: Keď prišla pandémia, vôbec nebolo jasné, či budeme môcť pokračovať. Reálnou možnosťou bolo aj rozpustenie spolku. Členská základňa sa výrazne zmenila a obmenila. Každý, kto do spolku vstúpi, v ňom zanechá svoju stopu a ovplyvní jeho ďalšie smerovanie. Ideálne je, keď si človek vezme spolok za svoj. Spolok bude vždy taký, akí sú jeho členovia. Keď príde nový člen a povie: „Toto ma baví, toto môžem ponúknuť a v tomto sa chcem zapojiť,“ moje srdce plesá. Je dôležité, aby sa každý mohol realizovať v tom, čo ho baví a kde môže využiť svoje schopnosti.
Marjánka už dávno nie je len o malých deťoch v krojoch. Má folklórnu sekciu, tančiareň, výtvarné dielničky a množstvo ďalších aktivít. Ako sa táto premena postupne odohrala?
Martina: S Květou sme začínali s jednou skupinkou najmladších detí. Postupne sme prizvali Radku Westerkamp, ktorá sa ujala aj starších detí a začala pripravovať choreografie. Tak vznikli vekovo rozdelené skupiny. Keď však deti podrástli, približne vo veku osem až deväť rokov začali z krúžku odchádzať, pretože folklór pre ne už nebol dostatočne „moderný“. To bol impulz na otvorenie ďalšej skupiny pre mládež a dospelých, aby mali deti kam prirodzene dorastať a mohli v dospelých nájsť vzory, ktoré im ukážu, že ľudový tanec je krásny a patrí všetkým generáciám.
O niečo neskôr prišli maturanti s prianím zdokonaliť sa v spoločenských tancoch. Dohodli sme priestory a vznikla tančiareň pre dospelých, ktorá funguje už sedem rokov. Spolok prirodzene odráža svojich členov a ich potreby. V roku 2021 sa do spolku aktívne zapojila Jana Šimková, ktorá ponúkla, že zorganizuje tradičné výtvarné dielne. A tak by som mohla pokračovať ešte veľmi dlho. Za každou aktivitou, ktorú ponúkame, stojí človek, ktorému na nej osobne záleží. Čo môže byť krajšie?
Existuje hranica, za ktorou by sa pôvodná identita Marjánky mohla začať rozplývať?
Martina: Pre mňa je najdôležitejšie, aby Marjánka zostala osobná – aby bola spoločenstvom ľudí, ktorí sa navzájom poznajú. Aby som poznala všetkých, ktorí sa v spolku pohybujú, vrátane rodičov detí. V momente, keď by sa z nej stala len inštitúcia, neosobná alebo čisto vzdelávacia platforma, jej identita by sa vytratila. A tým by pre mňa stratila zmysel.
Je dnešná Marjánka predovšetkým českou, česko-slovenskou, viedenskou alebo stredoeurópskou organizáciou?
Květa: Dnes ju vnímam ako česko-slovenskú.
Martina: Pre mňa je tiež predovšetkým česko-slovenská, ale postupne získava čoraz výraznejší viedenský nádych, čo ma veľmi teší. Otvárame sa svetu.
Čo zostalo v Marjánke úplne rovnaké ako v roku 2011?
Martina: Deti zohrávajú hlavnú úlohu. Práve kvôli nim sme Marjánku s Květou založili. Menšina, ktorá nekladie dôraz na deti a neodovzdáva im svoju kultúru, nemôže dlhodobo fungovať. Preto začíname už u tých najmenších, aby si postupne budovali vzťah ku svojim koreňom. V skupine to ide omnoho ľahšie. Čím viac ľudí majú deti okolo seba, s ktorými môžu zdieľať jazyk menšiny, tým ľahšie si ho upevnia a osvoja.
Keby sa Martina a Květa z roku 2011 pozreli na dnešnú Marjánku, čo by ich najviac prekvapilo?
Květa: Celý čas sa tu pozerám na všetky tie kroje. Na začiatku nebol vôbec žiadny. V roku 2012 sme mali jeden kroj a s Martinou sme sa rozprávali o tom, že by to chcelo ešte jeden ďalší. Kroje boli v pláne, ale z dnešnej pestrosti som úplne unesená. Zrejme by som nespoznala všetko, čo okolo Marjánky vzniklo – tančiareň, skupiny pre dospelých a ďalšie aktivity.
Martina: Áno, dospelí. To nám vtedy nenapadlo ani vo sne.
Ktorý zážitok s Marjánkou bol najkrajší?
Martina: Všetky! Pri každom vystúpení, výlete alebo stretnutí, za každou fotografiou, každým dieťaťom či dospelým okamžite vidím celý jeho príbeh. A práve to je pre mňa najkrajšie.
Květa: Pre mňa to bolo úplne prvé vystúpenie na Veľvyslanectve Českej republiky vo Viedni. Krásne prostredie, deti v krojoch, všetok ten adrenalín okolo a Martina, ktorá mi povedala: „Vezmi si mikrofón a ujmi sa, prosím, moderovania.“ Bolo to nezabudnuteľné. Veľmi silný dojem vo mne zanechalo aj vystúpenie pre prvú dámu Líviu Klausovú.
O ďalších 15 rokov by podľa vás Marjánka mala mať…
Květa: Mala by mať krásne vlastné priestory. Ideálne priestor, ktorý by získala do vlastníctva a na ktorom by sa dalo ďalej stavať. Dúfam, že dnes môžem hovoriť za Marjánku: prípadným darcom sme otvorení! Keď majú spolky vlastný majetok a zázemie, môžu fungovať úplne inak. Želala by som Marjánke, aby túto istotu v najbližších rokoch získala.
Martina: To podpisujem. Bez vlastného zázemia a priestorov sa musí veľa vecí riešiť provizórne alebo oveľa zložitejšie.
Keby ste sa mohli vrátiť do júla 2011 a vedeli by ste všetko, čo viete dnes – všetky radosti aj výzvy, ktoré Marjánka priniesla, išli by ste do toho znova?
Áno! – Nie!
(Odpovede ponechávame anonymné.)
Ďakujem vám obom za otvorený, inšpiratívny rozhovor a za zdieľanie príbehu, ktorý stojí za vznikom Marjánky.
Stella H. Kramářová
Poznámka autorky
Vedenie tohto rozhovoru mi otvorilo nový pohľad na zakladateľky Marjánky. Bol živý, autentický a srdečný a počas neho sa mi postupne skladali jednotlivé dieliky mozaiky – niektoré som poznala, iné som len tušila.
Po celý čas som bola zvedavá, s čím tieto dve energické dámy prídu tentoraz. Dokonca som si v duchu vravela, či toho večera náhodou nezaložia ďalší spolok, aby som raz mohla s úsmevom povedať: „Bola som pri tom.“
To sa síce nestalo, no aj tak spolu opäť vymysleli niečo nové, čo už v septembri uvedú do života. Zdá sa, že v ich prípade sa história naozaj nikdy nekončí – len sa znovu a znovu píše jej ďalšia kapitola.
Zakladateľky Marjánky spomínajú v rozhovore so Stellou Helenou Kramářovou
Martina Canova a Květa Apolin na štamtiši s cimbálovou hudbou | marec 2026
Historicky první vystoupení Marjánky na Velvyslanectví České republiky ve Vídni | 2012
Vystúpenie pre prvú dámu Líviu Klausovú | rok 2012
Jeden z prvých nácvikov Marjánky pod vedením zakladateliek Květy Apolin a Martiny Canovej | 2011