Blog | 08.08.2022
Tohtoročné Wiener Festwochen otvorí dokumentárny film o (ne) známej českej a slovenskej Viedni
Autor: Pavla Rašnerová
S pani režisérkou som sa stretla pri natáčaní kulinárskych scén, v ktorých zažiarila členka nášho združenia Monika Caudr. Za jeden deň natáčania stihla pripraviť napríklad kysnuté buchty s džemom, kysnuté koláče s prekvapením, výborný orechový koláč či bryndzové pirohy. Recept na kysnuté cesto získala Monika od svojej mamy, ktorá bola výbornou pekárkou aj kuchárkou. Spomína si na skvelé buchty, makové, orechové či škoricové rožky, ktoré piekla pre svoje deti. Jej stará mama bola tiež skvelá kuchárka. Monika Caudr hovorí:
„Keď sme sa pýtali, ako dlho musíme ručne miesiť cesto na buchty, povedala: pokeľ nebudze z hredy kapkac (to je východniarsky: kým to z plafónu neodkvapká). Trvalo nám veľmi dlho, kým sme pochopili, čo to znamená.“
Režisérka Lackenberger v rozhovore s Monikou Caudr
Treba dodať, že celý maratón pečenia a varenia by sa nezaobišiel bez Martiny Canovej, ktorá tímu Kreativlösung und Filmproduktions GmbH na toto kuchárske podujatie zapožičala svoju kuchyňu a priestory.
Tím spoločnosti Kreativlösung und Filmproduktions GmbH natáčal viac ako 12 hodín v sídle združenia kulinárskej scény
Nie som veľký pekár, tak som aspoň pomáhal Miroslave Buchwaldovej s prípravou medzi receptami, ktorá si jeden recept aj strihla na kameru. Anita Lackenbergerová sa bude tešiť, že svojím dokumentom o viedenských Čechoch prinesie do sveta viac otvorenosti. Český charakter Viedne je rakúskej spoločnosti viac než blízky, ale zároveň v niektorých ohľadoch už veľmi vzdialený, a práve túto pomyselnú “bariéru” chce Lackenbergerová svojím dielom nechať padnúť.
Mirka Buchwaldová a ja sme celý čas asistovali Monike
Pani režisérko, ako ste prišli na nápad venovať jeden z vašich ďalších dokumentov téme Čechov vo Viedni?
Dalo by sa povedať, že tu existuje istý mýtus, a tým je “česká kuchárka”. Rád o nej premýšľam v tom zmysle, že je to svojím spôsobom aj trochu histórie okolo roku 1900 a pojmu česká oblasť, hoci v tom čase tu samozrejme žili aj Moravania a Slováci. Pre mňa bolo veľmi podstatné, že existuje tento mýtus o ľuďoch, ktorí majú inú národnosť a sú vo Viedni veľmi silne zastúpení. A dodnes je tento mýtus kuchárov z Čiech stále živý. V skutočnosti tam boli českí, moravskí a slovenskí kuchári. Viedenská domácnosť je špeciálna kuchyňa. Je známe, že Viedeň bola počas monarchie druhým najväčším českým hlavným mestom. Pôsobilo tu silné politické hnutie, napríklad T. G. Masaryk, ktorý bol veľmi aktívny v cisárskej rade. Veľmi na mňa zapôsobil divadelný režisér z Josefstadtu Franz Pokorny, ktorý pochádzal z Čiech a ktorý silne ovplyvňoval kultúrne dianie vo Viedni. Alebo si zoberme Dvornú operu, v ktorej v druhej polovici 19. storočia pôsobilo viacero spevákov z dnešnej Českej republiky. A to všetko potom prerušil rok 1918 alebo obdobie krátko predtým. Ako však vidíme, existujú časti spoločnej kultúrnej histórie Viedne, ktoré majú silné korene v dnešných susedných krajinách: v Českej republike a na Slovensku.
Ktoré oblasti života v českej Viedni boli pre vás vo filme podstatné?
Myslím, že názov nášho dokumentu to vystihuje veľmi dobre: “Buchteln. Ziegeln. Polka – Das böhmische Wien” Je to všeobjímajúce, čo tu Česi kedysi vytvárali a dá sa povedať – je to známe aj dnes. Jeden aspekt je kuchyňa, potom je tu, povedzme, proletársky aspekt. Spomeňme si na takzvaných českých murárov, ktorí sa zaslúžili o to, že sa Viedeň stala metropolou. Zároveň môžeme hovoriť o kultúrnom dedičstve, ktoré je silne zakorenené v hudbe. Ale je tu aj silné politické dedičstvo, ktoré je tiež spojené s architektúrou. Mnohí z vtedajších architektov pochádzali z dnešnej Českej republiky. Vezmime si napríklad Ringstraße. Vo Viedni nájdeme aj české školstvo, ale aj spolky, ktoré vznikli v roku 1870 a sú dodnes veľmi aktívne. Mimo českej a slovenskej komunity existuje, žiaľ, nie veľmi známa scéna, ktorej korene siahajú 150 rokov dozadu.
Jednotlivé strelecké dni vám umožnili bližšie spoznať českú a slovenskú menšinu, ako by ste opísali túto spoluprácu?
Ako Dolnorakušanka som pracovala na niekoľkých filmoch, ktoré sme nakrúcali v Českej republike a na Slovensku. Nakrútili sme jeden veľký film o roku 1918 na hranici medzi Gmündom a Českými Velenicami. Nie je to teda pre mňa prvý projekt, v ktorom sa snažím tento kultúrny priestor znovu prepojiť. Predovšetkým ma teší, že je to teraz možné realizovať vo Viedni. Tam je táto kapitola histórie stále silne prítomná za primátora Karla Luegera, ktorý sa snažil zachovať čisto nemecký charakter mesta. K tomu treba ešte dodať – ani Praha nebola len českojazyčná, mala aj svoju nemeckú tvár. Myslím si, že najmä v dnešnej Európe sa musíme orientovať smerom k spoločným črtám. Stále tu máme kus spoločnej histórie. Je tu, samozrejme, veľa zlomov, ktoré potom všetko vrhajú do menej jasného svetla, ale musíme sa pozerať na to spoločné, krajšie.
Aké miesta spojené s českou históriou ste navštívili vo Viedni s kamerou?
Napríklad Palais Lobkowitz, dnešné Rakúske divadelné múzeum, kde nájdeme Beethovenovu sálu, je úplne fantastické. Bol tam salón, v ktorom vystupoval nielen samotný Beethoven, ale v 19. storočí sa tam stretávala hudobná scéna z celej Viedne. Ďalším príkladom je budova českého veľvyslanectva v 14. obvode. Architekt Josef Hlávka na mňa urobil veľký dojem. Preslávil sa Dvornou operou vo Viedni, a ak pôjdete ďalej po Ringstraße, určite narazíte na budovu dnešného OPEC-u, ktorá je tiež jeho dielom. Veľmi dôležitú úlohu pre mňa zohrávajú viacjazyčné školy a tiež škola Komenského. Jej založenie siaha do 19. storočia, keď sa už o mnohých veciach premýšľalo dopredu. Dnes je asi opäť dôležitá myšlienka, aby sme všetci vyrastali v duchu, v ktorom vidíme zjednotenú a integrovanú Európu viac než len pri pohľade na národnosť. Natáčali sme aj vo Favoritene a českom Prátri, boli sme vo Floridsdorfe. Je toľko miest, pri ktorých si poviete: wow, ako je možné, že sme o tom nevedeli alebo sme na to dokonca zabudli.
Natáčanie večernej scény v Českom Prátri
Na záver by ma ešte zaujímalo, ako sa vám vo filme podarilo prepojiť minulosť so súčasnosťou?
V historických dokumentoch je vždy potrebné, aby divák cítil určitý závan súčasnosti. Teší ma, keď po otvorení Wiener Festwochen a po zhliadnutí môjho dokumentu niekto prechádza okolo Rakúskeho divadelného múzea a myslí si, že to bol kedysi český palác. Rovnako ma poteší, keď sa ľudia dozvedia, že existuje divadelný spolok, ktorý bol založený v roku 1870 a dodnes je veľmi aktívny. Alebo ak si spomenú, že Ľudová opera sa hojne hrala a spievala v češtine. Mnohé časti tejto histórie sa z povedomia vytratili až v posledných rokoch. Je to naozaj rýchly vývoj. Veľmi ma dojalo, keď som navštívil český divadelný spolok a vnímal, s akou láskou ju uchovávajú a s akou veľkorysosťou sa človek zapája, napríklad keď sme nakrúcali na kolotočoch v Českom Prátri. Je to všetko kus viedenskej histórie. Rodina Kolarekovcov v reštaurácii Schweizerhaus – túto reštauráciu pozná každý, ale jej históriu už nikto. Vo filme to síce nie je, ale počas druhej svetovej vojny tu boli silné perzekúcie. Je tu niečo, čo je podľa mňa dôležité pre nás všetkých: vedieť, odkiaľ pochádzame.
Spoločná fotografia filmového štábu s majiteľom reštaurácie Schweizerhaus Karlom Kolaříkom a skupinou komparzistov z radov českých emigrantov.
Rozhovor viedla Pavla Rašnerová a z nemčiny ho preložila za Marjanku.
Celý rozhovor si môžete vypočuť v menšinovom vysielaní ORF. Dokumentárny film “Buchteln. Ziegeln. Polka – Das böhmische Wien” nájdete online v archíve 3SAT. Okrem natáčania v sídle spolku sa Marjánka podieľala na natáčaní scén v českom Prátri, v reštaurácii Schweizerhaus a v divadelnej sále Školského spolku Komenský.